Druhý týždeň – “Čo keby sme sa pozreli na hriech ako sa pozeráme na COVID-19?”

April 3. – 9. 2020
Eric Louw

Pred pár týždňami sme ja a moja žena skončili s podozrením na otravu potravou a so zvýšenou teplotou. Našťastie po 36-tich hodinách boja s horúčkou som sa uzdravil. Horúčka mojej ženy avšak neodišla. Navyše sa k tomu pridal suchý kašeľ a bolesť celého tela.

Po pár dňoch sme sa spojili s  kontaktným centrom na vyšetrenie pre podozrenie na
COVID-19 a dohodli si termín vyšetrenia. Povedali sme jej symptómy a bolo nám povedané, že aj napriek väčšine sediacich symptómov, keďže sa vedome nestretla s nikým, kto bol diagnostikovaný ako nosič COVID-19, nebude oprávnená absolvovať žiaden z testov. Takže by to bola zbytočná strata času, aby sme prišli na vyšetrenie.

Pár dní neskôr, ako moja žena stále zápasila s horúčkou, zobudila sa na kašeľ, keď vykašliavala husté hlieny. Toto jej spustilo taký silný dávivý reflex, že začala kašľať a vracať a nedokázala to zastaviť asi ďalšie dve hodiny. Zobrali sme ju na pohotovosť a zdieľali sme všetky predchádzajúce informácie s doktormi. Dali ju na infúzie a predpísali jej lieky, ktoré pomohli dostať jej stav pod kontrolu.

Znovu som sa spýtal na možnosť otestovania mojej ženy na COVID-19, lebo sme ich upozornili, nech zoberú do úvahy fakt, že pracuje s mnohými zahraničnými partnermi a nedávno bola mimo štátu a zúčastnila sa konferencie. Doktor nám povedal, že napriek tomu, že moja žena má symptómy, na otestovanie potrebuje mať kontakt s osobou, ktorá už bola diagnostikovaná na COVID-19. Ako nám to doktori oznámili, uvedomil som si, že buď nemajú dostatok testov, alebo medicínski profesionáli čakajú na dosiahnutie určitého množstva nakazených v populácii, aby túto diagnózu začali brať seriózne.

Po viacerých diskusiách nám doktor konečne povedal, že moja žena bude otestovaná najskôr na všetky ostatné možné diagnózy. A ak výsledky z týchto testov prídu negatívne, druhý ster bude okamžite odoslaný na lokálne oddelenie pre testovanie COVID-19 a mali by sme od nich počuť správy o pár dní. Zatiaľ sme mali inštrukcie, aby sme sa vrátili domov a zavreli sa v domácej karanténe, čo sme aj spravili.

Keď všetky prvotné testy prišli ako NEGATÍVNE, tak hneď v ten istý deň som dal vedieť každej skupine ľudí, s ktorými som bol v kontakte, aby vedeli o našich okolnostiach a zvýšili opatrnosť na maximum. Toto viedlo veľa ľudí, aby šli do domácej karantény.


Aby sme nespôsobili niekomu veľa problémov, tak som sa rozhodol kontaktovať nemocnicu a zistiť, či ster mojej ženy bol odoslaný na testovanie COVID-19. Zamestnanci nevedeli, kam bol ten ster odoslaný. Volal som z jedného pracoviska na druhé bez nejakej pomocnej informácie. Trvalo to dni, kým nás skontaktoval krajský epidemiológ, aby sme sa dozvedeli, že ani neplánujú jej ster nakoniec zaslať na testovanie. Keď som vysvetľoval naše okolnosti ďalej a koľko ľudí bolo kvôli nám v domácej karanténe a čakajú na výsledky, povedali nám, že pošlú ster na testovanie COVID-19 v utorok.

Utorok prišiel a odišiel. Žiadne výsledky. Streda prišla a odišla. Žiadne výsledky. Zatiaľ moja žena skončila znova na pohotovosti, keďže nemohla prestať kašľať. Štvrtok prišiel a blížil sa jeho koniec. Žiadne výsledky. Pri našom ďalšom vyšetrovaní sme prišli na to, že ďalších pár stoviek vzoriek čakalo na výsledky, pravdepodobne s podobným príbehom ako ten náš. Nakoniec vo štvrtok 19:30 večer, takmer 12 dní od našej pôvodnej karantény, sme mali výsledky naspäť. NEGATÍVNE! Aká úľava, ale aj koľko utrpenia.

Vo veľa situáciách nám naša skúsenosť pripomína ten úplne prvý „vírus“, ktorý nainfikoval tento svet. Ako COVID-19, hriech sa nezdal smrteľný, keď sa prvýkrát objavil na nebesiach. Hriech sa nezdal byť taký smrteľný, ani keď prišiel na zem, vo svojej karanténe na jednom jedinom strome. Ale ako sa hriech začal šíriť z hada na Evu, na Adama a na ich potomkov, rýchlo sa rozrástol v niečo, čo sa dostalo úplne mimo kontrolu.

Nanešťastie, v porovnaní so svetovou odpoveďou na COVID-19, väčšinu z nás netrápi šírenie sa hriechu. Nie sme taký ustarostení z testovania našich životov pomocou Božieho slova a hľadaním v našich srdciach. Vidíme symptómy – sebeckosť, hnev, pýchu – ktoré prenikajú do všetkého, čo robíme. Ale ignorujeme tieto príznaky. Užívame si hriech, hráme sa s ním, žartujeme o ňom, robíme všetko, len sa nesnažíme ho očistiť z našich životov za každú cenu.

Čo keby sme robili veci inak? Čo keby sme liečili hriech ako je to s COVID-19?

Žalm 139:23-24 nás povzbudzuje predložiť samých seba na diagnostický test. (použitý preklad z Jeruzalemskej Biblie, pozn. Prekladateľa) “Bože, skúmaj ma a poznaj moje srdce, skúšaj ma a prever moje myšlienky! Ak nájdeš vo mne niečo nesprávne, priveď ma na večne správnu cestu!” Boh túži, aby sme spoznali svoju skutočnú situáciu a aby sme hľadali duchovné vyliečenie. Jeho srdce túži, aby sme boli očistení a vyliečení. My všetci sme v karanténe tu na zemi, ale jedného dňa karanténa skončí a Ježiš nás príde zobrať domov. Keď príde, budeme pripravení?

Eric Louw je pastorom v Texase, práve dokončuje svoj doktorát v teológii na Andrewsovej univerzite v Berrien Springs v štáte Michigan. On a jeho žena, Ester, sú zobratí 3 roky a veľmi sa tešia na príchod ich prvého dieťaťa v septembri!

OTÁZKY NA SRDCE: Sme ochotní dať Bohu povolenie prehľadať naše srdcia a vyčistiť ich od smrteľného vírusu – hriechu? Čo ak to znamená pýtať si odpustenie od niekoho, koho náš hriech zranil?

AKTÍVNA VÝZVA PRE SRDCE: Tento týždeň, ako pokračujeme s modlitbami za ochranu našich tiel a za liečenie, poďme sa modliť za naše duchovné vyliečenie. A urobme kroky k tomu, že sa skontaktujeme s tými okolo nás – požiadame o odpustenie, vyhľadáme zmierenie sa, podelíme sa s Božou láskou! Nezľahčujme viac už hriech (malý či veľký), ale požiadajme Boha o pomoc, aby sme od neho vedeli utiecť so všetkou silou. A ako sa budeme modliť, priznajme sa k 1. Jánovmu listu 1:9 a k Izaiášovi 1:18.

“Mnohí, ktorí by s hrôzou ustúpili od vykonania nejakého veľkého priestupku sú vedení k nazeraniu na hriech v maličkostiach ako na vec s bezvýznamným následkom. Ale tieto malé hriechy požierajú zbožnosť v duši človeka.” (The Faith I Live By, str. 92 v origináli)

Choď hlbšie – ďalšie možné návrhy na čítanie pre tento týždeň:

Cesta ku Kristovi – 2. kapitola — Hriešnik potrebuje Krista

„Človek bol pôvodne obdarený ušľachtilými schopnosťami a duševne bol vyrovnaný. Ako dokonalá bytosť žil v súlade s Bohom. Mal čisté myšlienky a sväté úmysly. Neposlušnosť však zvrátila tieto schopnosti a lásku vystriedalo sebectvo. Jeho prirodzenosť prestúpením tak zoslabla, že vlastnou silou už nevedel odolať moci zla. Stal sa satanovým otrokom a zostal by ním navždy, keby Boh nebol zvláštnym spôsobom zasiahol. Pokušiteľ chcel zmariť Boží stvoriteľský zámer s človekom a zem naplniť utrpením a spustošením. Všetko zlo chcel potom označiť za následok toho, že Boh stvoril človeka.

Človek sa vo svojom bezhriešnom stave radoval zo společenstva s Tým, v ktorom „sú skryté všetky poklady múdrosti a známosti„. Kološanom 2,3. Po páde do hriechu však už nenachádzal radosť vo svätosti a chcel sa skryť pred Božou prítomnosťou. Tak je to s neobráteným srdcom dodnes. Nežije v súlade s Bohom a v spoločenstve s ním nenachádza nijakú radosť. Hriešnik by nemohol byť šťastný v Božej prítomnosti a unikal by zo spoločenstva svätých bytostí. Aj keby do neba smel vstúpiť, netešil by sa z neho. Duch nesebeckej lásky, ktorý tam vládne – každé srdce odpovedá ozvenou srdcu neskonalej Lásky – by v duši hriešnika nenašiel nijaký ohlas. Jeho myšlienkam, záujmom a pohnútkam by bolo cudzie to, čo tam napĺňa srdcia bezhriešnych obyvateľov. Bol by rušivým tónom v nebeskom súzvuku. Nebo by mu bolo miestom múk a túžil by sa skryť pred Tým, ktorý je jeho svetlom a stredom jeho blaženosti. Bezbožných z neba nevylučuje nejaké svojvoľné Božie rozhodnutie – vylučujú sa z neho sami svojou nepripravenosťou na spoločenstvo v ňom. Božia sláva by im bola spaľujúcim ohňom. Aj zničenie by uvítali, len aby sa mohli skryť pred tvárou Toho, ktorý zomrel, aby ich vykúpil.

My sami nemôžeme uniknúť priepasti hriechu, do ktorej sme upadli. Naše srdce je zlé a my ho nemôžeme zmeniť. „Kto získa čisté z nečistého?„ Job 14,4. „Pretože telesné zmýšľanie je nepriateľstvo voči Bohu, lebo sa nepoddáva a ani sa nemôže poddať Božiemu zákonu.„ Rimanom 8,7. Výchova, vzdelanie, vôľové vypätie a ľudské úsilie majú svoj význam, ale tu sú bezmocné. Navonok môžu podnietiť bezchybné správanie, no srdce zmeniť nemôžu, prameň života neočistia. Skôr než sa človek obráti od hriechu k svätosti, musí zasiahnuť určitá moc zvonku, nový život zhora. Tou mocou je Kristus. Len jeho milosť môže oživiť umŕtvené duchovné schopnosti a pritiahnuť ich k Bohu, k svätosti.

Spasiteľ povedal: „Ak sa niekto nenarodí znova,„ teda kým neprijme nové srdce, nové túžby, zámery a pohnútky vedúce k novému životu, „nemôže uzrieť kráľovstvo Božie„. Ján 3,3. Predstava, že treba len rozvinúť to dobro, ktoré je v ľudskom srdci od narodenia, je osudný klam. „Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich treba duchovne rozsudzovať.„ 1. Korinťanom 2,14. „Nediv sa, že som ti povedal: Treba sa vám znovu narodiť.„ Ján 3,7. O Kristovi čítame: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí„ – to je jediné „meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia„. Ján 1,4; Skutky apoštolov 4,12. Nestačí si len uvedomovať láskavosť, dobrotivosť a otcovskú nehu Božieho charakteru.

Nestačí pochopiť múdrosť a spravodlivosť Božieho zákona a poznať, že spočíva na večnej zásade lásky. Apoštol Pavel to všetko chápal, a preto zvolal: „Priznávam zákonu, že je dobrý.„ „A tak zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré.„ Rimanom 7,16.12. Ale v trpkosti svojho stiesneného a zúfalého vnútra dodal: „Ale ja som telesný, predaný hriechu.„ Rimanom 7,14. Túžil po čistote, spravodlivosti, na ktorú nestačil vlastnými silami, a preto volal: „Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?„ Rimanom 7,24. To je výkrik zaťažených sŕdc všetkých končín zeme a všetkých čias. Pre všetkých je len jediná odpoveď: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.„ Ján 1,29.

Boží Duch sa rôznymi podobenstvami snažil vystihnúť túto pravdu a objasniť ju ľuďom túžiacim zbaviť sa bremena viny. Aj Jákob, keď oklamal Ezava a utekal z otcovského domu, cítil jej ťarchu vo svojom srdci. Keď bol opustený a zavrhnutý, odlúčený od všetkého, čo mu v živote bolo drahé, trápila ho najmä myšlienka, že spáchaný hriech ho odlúčil od Boha, že nebo na neho zabudlo. Smutne si ľahol na holú zem v prostredí osamelých kopcov a so žiarivo hviezdnatým nebom nad hlavou. V spánku pozoroval zvláštne svetlo. Zdalo sa mu, že vidí dlhý rebrík, čo siaha zo zeme až k nebeským bránam, po ktorom vystupovali i zostupovali Boží anjeli a z nebeskej slávy bolo počuť božský hlas posolstva útechy a nádeje. Tak sa Jákobovi predstavil Ten, ktorého potreboval a po ktorom v duši túžil – Spasiteľ. Radostne a vďačne hľadel na zjavenú cestu, po ktorej sa ako hriešnik môže znova dostať do spojenia s Bohom. Tajomný snový rebrík predstavoval Ježiša, jediné spojenie medzi Bohom a človekom.

Na toto podobenstvo poukázal aj Kristus v rozhovore s Natanaelom, keď povedal: „Veru, veru vám hovorím, uvidíte nebo otvorené a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.„ Ján 1,52 (ROH); Ján 1,51 (ECAV). Odpadnutím sa človek odcudzil Bohu a zem bola odlúčená od neba. Ponad vzniknutú priepasť nebolo možné nijaké spojenie. Prostredníctvom Krista je však zem znova spojená s nebom. Kristus svojimi zásluhami premostil hriechom spôsobenú priepasť a slúžiaci anjeli môžu byť opäť v styku s človekom. Kristus spája padlého, slabého a bezmocného človeka so Zdrojom nekonečnej moci.

Ľudia však márne snívajú o pokroku a zbytočné je všetko úsilie o povznesenie ľudstva, ak zanedbávajú Zdroj nádeje a pomoci (pre padlé ľudstvo). „Dobrý údel a dokonalý dar„ (Jakoba 1,17) pochádza od Boha. Bez Boha nemožno dosiahnuť pravú dokonalosť charakteru. Jedinou cestou k Bohu je Kristus. On hovorí: „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.„ Ján 14,6.

Božie srdce túži po pozemských deťoch láskou silnejšou než smrť. V jedinom dare svojho Syna dal nám Boh celé nebo. Spasiteľov život, smrť i príhovor za nás pred Bohom, služba anjelov, prosby Ducha, Otcovo pôsobenie nad všetkým a prostredníctvom všetkého, ustavičný záujem nebeských bytostí – to celé slúži vykúpeniu človeka.

Zamyslime sa nad tou úžasnou obeťou kvôli nám! Snažme sa oceniť nebeské úsilie a námahu v záujme záchrany hynúcich a ich návratu do Otcovho domu. Silnejšie pohnútky a mocnejšie prostriedky už ani nemôžu existovať. Či vrcholná odmena za správne konanie, večná nebeská radosť, spoločnosť anjelov, obecenstvo lásky s Otcom a jeho Synom, zušľachtenie a rozmach všetkých našich schopností nie sú mocné podnety a povzbudenia nabadájúce nás celým srdcom slúžiť nášmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi?

Na druhej strane nás Božie slovo varuje pred službou satanovi tým, že nám pripomína Božie súdy namierené proti hriechu a upozorňuje na nevyhnutnú odplatu, na poníženie charakteru a našu konečnú záhubu.

Zostaneme ľahostajní voči Božiemu milosrdenstvu? Čo viac mohol Boh urobiť? Usilujme sa o pravý vzťah k Tomu, ktorý nás tak nesmierne miluje. Zužitkujme všetko, čo nám poskytol, aby sme boli premenení na jeho podobu, aby sme sa dostali do spoločenstva slúžiacich anjelov, do súladu a spojenia s Otcom a Synom.“

Cesta ku Kristovi – 3. kapitola — Pokánie

„Ako môže byť človek spravodlivý pred Bohom? Ako môže byť hriešnik ospravedlnený? Jedine prostredníctvom Krista môžeme prísť do súladu s Bohom a dosiahnuť svätosť. Ako však máme prísť ku Kristovi? Mnohí sa pýtajú práve tak, ako keď na Turíce zástup ľudí presvedčených o hriechu volal: „Čo máme robiť?„ Prvé slová Petrovej odpovede boli: „Kajajte sa.„ Skutky apoštolov 2,37.38. O niečo neskôr, pri inej príležitosti, povedal: „Kajajte a obráťte sa, aby vám boli zahladené hriechy.„ Skutky apoštolov 3,19.

Pokánie zahrnuje zármutok nad hriechom a odvrátenie sa od neho. Hriechu sa nezriekneme, kým si neuvedomíme jeho hriešnosť. Kým sa od neho neodvrátime celým srdcom, dotiaľ v našom živote nenastane nijaká skutočná zmena.

Mnohí nechápu pravú podstatu pokánia. Sú zarmútení, že zhrešili, ba prejavujú aj určitú nápravu v obave, že budú trpieť za svoje neprávosti. Toto však nie je pokánie v biblickom zmysle. Zarmucuje ich skôr následné utrpenie než vlastný hriech. Cítil to aj Ezav, keď videl, že navždy stratil prvorodenstvo. Balám uznal svoju vinu, keď sa v obave o život zdesil anjela, ktorý sa mu s vytaseným mečom postavil do cesty, no nebolo to pravé pokánie nad hriechom, nijaká zmena zmýšľania, nijaký odpor k zlému. Keď Judáš Iškariotský zradil svojho Pána, zvolal: „Zhrešil som, zradiac krv nevinnú.„ Matúš 27,4.

Toto vyznanie sa ozvalo z jeho hriešneho vnútra v desivom vedomí odsúdenia a v hrozivom očakávaní súdu. Neodvratné následky činu ho napĺňali hrôzou, ale v jeho duši nebol nijaký hlboký, srdcervúci žiaľ nad tým, že zradil nevinného Božieho Syna a zaprel Svätého Izraelovho. Keď faraóna stíhali Božie súdy, uznal svoj hriech, aby unikol ďalšiemu trestu, no po zastavení rán ďalej vzdoroval nebu. Títo všetci oplakávali následky, no nežialili nad hriechom samým.

Keď sa však srdce poddáva vplyvu Božieho Ducha, svedomie sa prebúdza a hriešnik začína chápať niečo z hĺbky a posvätnosti svätého Božieho zákona, ktorý je základom Božej vlády v nebi i na zemi. „Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet„ (Ján 1,9), osvetľuje tajné záhyby srdca a zjavuje skryté skutky temnosti. Mysle i srdca sa potom zmocňuje presvedčenie o hriechu. Hriešnik si začína uvedomovať Božiu spravodlivosť a desí ho predstava, že by sa mal vo vlastnej vine a nečistote objaviť pred Skúmateľom sŕdc. Poznáva Božiu lásku, krásu svätosti, radosť nevinnosti, túži po očistení a po obnove spoločenstva nebom.

Dávidova modlitba po páde do hriechu vystihuje povahu pravého zármutku nad hriešnym činom. Jeho pokánie bolo úprimné a hlboké. Nijako sa nesnažil zľahčovať vlastnú vinu, ani svojou modlitbou nechcel uniknúť neodvratnému súdu. Dávid poznal ohavnosť svojho prestúpenia, poznal nečistotu svojho vnútra a znenávidel svoj hriech. Prosil nielen o odpustenie, ale aj o čistotu srdca. Túžil, aby sa mohol tešiť zo svätosti, dychtil po obnove súladu a spojenia s Bohom. Z hĺbky duše volal:

Blahoslavený, komu je odpustený priestupok,
a hriech prikrytý!
Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta vinu
a v jeho duchu nieto ľsti!
„ Žalm 32,1.2.
Zmiluj sa nado mnou, Bože, podľa svojej milosti!
Pre svoje veľké milosrdenstvo zhlaď moje priestupky…
Lebo som si vedomý svojich priestupkov
a hriech môj predo mnou je stále…
Izopom zbav ma hriechu, a ja budem čistý,
umy ma, belší budem ako sneh!…
Srdce čisté stvor mi, ó, Bože,
a obnov vo mne ducha pevného!
Od svojej tváre nezavrhni ma
a svojho svätého Ducha mi neodnímaj.
Navráť mi radosť z Tvojej pomoci
a duchom poslušnosti podopri ma!…
Vytrhni ma, ó, Bože, z krvnej viny,
Ty, Bože mojej spásy!
Nech zaplesá môj jazyk
pre Tvoju spravodlivosť.
„ Žalm 51,3-16.

Takto sa kajať nie sme schopní, umožňuje to len Kristus, ktorý vstúpil na výsosť a dal ľuďom dary.

Práve tu sa môžu mnohí mýliť, a tým sa pripraviť o pomoc, ktorú im chce Kristus ponúknuť. Myslia si, že ku Kristovi nemôžu prísť skôr, kým sa nekajali, a že pokánie je prípravou na odpustenie ich hriechov. Je to pravda, že pokánie predchádza odpustenie hriechov, veď potrebu Spasiteľa si uvedomí len skrúšené a zdrvené srdce. Musí však hriešnik vyčkávať na pokánie, aby mohol prísť k Ježišovi? Má azda byť pokánie nejakou prekážkou medzi hriešnikom a Spasiteľom? Písmo neučí, že hriešnik sa musí najprv kajať, aby mohol prijať Kristovo pozvanie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!„ Matúš 11,28. K pravému pokániu vedie len moc vychádzajúca z Krista. Výstižne to Izraelcom povedal Peter: „Toho Boh povýšil svojou pravicou za Vodcu a Spasiteľa, aby dal Izraelovi pokánie a odpustenie hriechov.„ Skutky apoštolov 5,31. Ako nám bez Krista nemôžu byť odpustené hriechy, práve tak sa bez Kristovho Ducha, prebúdzajúceho svedomie, nemôžeme ani kajať.

Kristus je zdrojom každej pravej pohnútky. Len on môže podnietiť v srdci nepriateľstvo voči hriechu. Každá túžba po pravde a čistote, každé uvedomenie si vlastnej hriešnosti je dôkazom pôsobenia jeho Ducha v našom srdci.

Ježiš povedal: „Ja, keď budem povýšený zo zeme, pritiahnem všetkých k sebe.„Ján 12,32. Kristus sa musí hriešnikovi zjaviť ako Spasiteľ zomierajúci za hriechy sveta, lebo len pri pohľade na Božieho Baránka na golgotskom kríži sa nám začína v mysli vyjavovať tajomstvo vykúpenia a Božia dobrota nás vedie ku pokániu. Kristus svojou smrťou za hriešnikov prejavil nepochopiteľnú lásku a pohľad hriešnika na túto lásku mu obmäkčuje srdce, dojíma myseľ a v duši prebúdza pokoru.

Ľudia sa niekedy hanbia za svoje hriešne cesty a zriekajú sa niektorých zlých zvykov skôr, než si uvedomia Kristovu príťažlivú moc. Každá ich snaha o nápravu podnietená úprimnou túžbou po správnom konaní je však prejavom Kristovej príťažlivej moci v nich. V ich dušiach pôsobí im neznámy vplyv, prebúdza sa svedomie a mení sa aj vonkajší život. Keď Kristus usmerní ich pohľady na svoj kríž, aby videli Toho, ktorého prebodli ich hriechy, svedomie si začína uvedomovať Božie prikázania. Zjavne poznávajú svoju bezbožnosť, hlboko v dušiach zakorenený hriech. Čiastočne začínajú chápať Kristovu spravodlivosť a volajú: „Čo je hriech, že záchrana jeho koristi vyžadovala takú obeť? Bola potrebná všetka tá láska, všetko to utrpenie, všetko to poníženie, aby sme nezahynuli, ale mali večný život?

Hriešnik môže odolávať tejto láske, môže vzdorovať Kristovej príťažlivej moci, ale ak sa nebude vzpierať, bude pritiahnutý k Ježišovi. Poznanie plánu spasenia ho privedie pod kríž, kde kajúcne vyzná svoje hriechy, ktoré drahému Božiemu Synovi spôsobili nesmierne muky.

Tá istá božská myseľ, ktorá pôsobí v prírode, oslovuje aj ľudské srdcia a prebúdza v nich nevýslovnú túžbu po niečom, čo nemajú a čo nemôžu uspokojiť veci tohto sveta. Boží Duch ich nabáda, aby hľadali to jediné, čo im môže dať pokoj a odpočinok – Kristovu milosť, radosť zo svätosti. Náš Spasiteľ sa viditeľne i neviditeľne stále snaží odvrátiť pozornosť ľudí od pominuteľných hriešnych radostí a usmerniť ju k večným požehnaniam, ktoré môžu dosiahnuť v ňom. Všetkých, čo sa márne snažia uhasiť smäd z deravých cisterien tohto sveta, oslovuje Božie posolstvo: „Kto žízni, nech príde! Kto chce, nech si naberie zdarma vody života.„ Zjavenie Jána 22,17.

Vy, ktorí v srdciach túžite po niečom lepšom, než čo môže dať tento svet, pokladajte túto túžbu za hlas Božej výzvy k vám. Proste Boha, aby vám dal pokánie a zjavil vám Krista v jeho nehynúcej láske a žiarivej čistote. Spasiteľov život bol dokonalým príkladom zásad Božieho zákona – lásky k Bohu a k človekovi. Jeho život bol plný dobrotivosti a nesebeckej lásky. Len keď nás pri pohľade na Spasiteľa osvieti jeho svetlo, poznávame hriešnosť vlastného srdca. Možno sme sa ako Nikodém aj my utešovali, že žijeme správne, že náš mravný charakter je bez úhony v domnienke, že sa pred Bohom nemusíme koriť ako nejakí zjavní hriešnici. Keď nás však osvieti Kristovo svetlo, poznáme, akí sme nečistí. Uvedomíme si svoje sebecké pohnútky a nepriateľstvo voči Bohu, ktorým sme poškvrnili každý svoj skutok. Potom poznáme, že naša spravodlivosť je naozaj ako ohyzdné rúcho, že len Kristova krv nás môže očistiť od poškvŕn hriechu a v srdci obnoviť Kristovu podobu.

Jediný lúč Božej slávy, jediný záblesk Kristovej čistoty, ktorý preniká vnútro, bolestivo vyjavuje každú škrvnu a obnažuje porušenosť a znetvorenosť ľudského charakteru. Vynáša na svetlo neposvätené túžby, nevernosti srdca a nečistotu jazyka. Hriešnik poznáva svoje vierolomné skutky proti Božiemu zákonu, jeho duch je zasiahnutý a stiesnený prenikavým vplyvom Božieho Ducha. Pri pohľade na Kristov čistý a nepoškvrnený charakter nenávidí sám seba.

Keď prorok Daniel hľadel na slávu nebeského posla, ktorý prišiel k nemu, premohlo ho vedomie vlastnej slabosti a nedokonalosti. O vplyve tohto obdivuhodného videnia napísal: „Neostalo vo mne sily, skvelý výzor mojej tváre sa strašidelne zmenil a sila ma opustila.„ Daniel 10,8. Takto zasiahnutý človek znenávidí svoje sebectvo, sprotiví sa mu jeho sebaláska a prostredníctvom Kristovej spravodlivosťi sa bude usilovať o čistotu svojho srdca, ktorá je v súlade s Božím zákonom a Kristovým charakterom.

Pavel hovorí, že „čo do spravodlivosti podľa zákona„ – ak išlo o vonkajšie skutky – bol „bez úhony„ (Filipským 3,6), no keď si uvedomil duchovnosť zákona, spoznal sa ako hriešnik. Podľa ľudského úsudku nehrešil proti litere zákona, ale keď nahliadol do hĺbok jeho svätých prikázaní a uvidel sa tak, ako ho videl Boh, v pokore sa sklonil a takto vyznal svoju vinu: „Ja som však žil kedysi bez zákona, ale keď prišlo prikázanie, hriech ožil, a ja som umrel.„ Rimanom 7,9.10. Keď poznal duchovnú povahu zákona, hriech sa mu vyjavil v pravej ohyzdnosti a domýšľavosť ho opustila.

Pán Boh síce rozlišuje závažnosť hriechu a pozná rôzne stupne viny, ako je to aj u ľudí, no žiadny hriech nepokladá za malicherný, nech by sa už ľuďom zdal akokoľvek malý. Úsudok človeka je neúplný a nedokonalý, ale Boh všetko hodnotí podľa toho, aké to skutočne je. Ľudia pohŕdajú opilcom a vravia mu, že jeho hriechy ho vylúčia z neba, no pričasto však pýchu, sebectvo a lakomstvo nechávajú bez povšimnutia. Tieto hriechy sa však Bohu protivia, pretože sú opakom štedrosti jeho charakteru a nesebeckej lásky, ktorá je priam ovzduším nepadlého vesmíru. Ten, kto podľahol niektorému z ťažkých hriechov, môže mať pocit hanby, úbohosti a potreby Kristovej milosti. Pýcha si však neuvedomuje nijakú potrebu, čím zatvára srdce Kristovi a jeho požehnaniam, ktoré ľuďom priniesol.

Úbohý publikán, ktorý prosil: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu„ (Lukáš 18,13), pokladal sa za veľmi hriešneho človeka a takisto hľadeli na neho aj iní ľudia. On si však uvedomoval svoju úbohosť a s bremenom viny a hanby prišiel Boha prosiť o milosrdenstvo. Otvoril srdce, aby Boží Duch mohol konať dielo milosti a vyslobodiť ho z moci hriechu. Pyšná a neúprimná modlitba farizeja svedčila o tom, že jeho srdce je zatvorené vplyvu Ducha Svätého. Keďže bol ďaleko od Boha, nijako si neuvedomoval vlastnú nečistotu vo svetle dokonalosti božskej svätosti. Necítil nijaký nedostatok, a teda ani nič nedostal.

Ak poznávame svoju hriešnosť, nečakáme, že sa sami zmeníme. Mnohí si myslia, že nie sú dosť dobrí, aby mohli prísť ku Kristovi. Domnievame sa snáď, že sa polepšíme vlastným úsilím? „Či môže černoch zmeniť svoju kožu a leopard svoje škvrny? Či by ste aj vy mohli dobre robiť, keď ste sa naučili zle robiť?„ Jeremiáš 13,23. Pomôcť nám môže len Boh. Nesmieme vyčkávať na mocnejšie presvedčenie, na lepšiu príležitosť či svätejšiu povahu. Z vlastných síl nemôžeme nič. Ku Kristovi musíme prísť takí, akí sme.

Nech sa však nikto neklame predstavou, že Boh vo svojej veľkej láske a milosrdenstve nakoniec zachráni aj tých, čo zavrhujú jeho milosť. Ohavnosť hriešnosti možno poznať len vo svetle kríža. Tí, ktorí tvrdia, že Boh je príliš dobrý, než aby hriešnika zavrhol, musia sa podívať na Golgotu. Tá je dôkazom, že človek nemohol byť nijako inak spasený. Bez tejto obete by totiž ľudstvo nemohlo uniknúť poškvrňujúcej moci hriechu a nadviazať nové spojenie so svätými bytosťami – ľudia by sa teda nemohli znovu stať účastníkmi duchovného života. Kristus to umožnil tým, že vzal na seba viny neposlušných a trpel namiesto hriešnikov. Láska, utrpenie a smrť Božieho Syna svedčia nielen o strašnej ohavnosti hriechu, ale aj o tom, že bez odovzdania sa Kristovi nieto úniku z moci zla a nádeje na vyšší život.

Nekajúci sa občas vyhovárajú na povrchných kresťanov: „Som taký dobrý ako oni. Nesprávajú sa sebazapieravejšie, rozvážnejšie ani obozretnejšie než ja. Zabavia sa a povolia si práve tak ako ja.„ Chybami iných teda ospravedlňujú vlastné poklesky. Hriechy a nedostatky iných však nikoho neospravedlnia, pretože Pán nám nedal za príklad nedokonalého človeka. Vzorom nám je len bezhriešny Boží Syn. Tí však, čo poukazujú na nesprávne počínanie povrchných kresťanov, mali by sami ukázať lepší život a šľachetnejší príklad. Neuvedomujú si snáď, že ich vlastné hriechy sú o to závažnejšie, o čo vznešenejšie sú ich predstavy o tom, aký má kresťan vlastne byť? Oni teda vedia, čo je správne, a predsa to nerobia.

Varujme sa otáľania. Neváhajme zrieknuť sa svojich hriechov a v Kristovi nájsť očistu srdca. Práve tu sa tisíce dopustili večne nenapraviteľnej chyby. Nechcem tu zoširoka upozorňovať na krátkosť a neistotu života, ale v otáľavom postoji voči Božiemu hlasu prostredníctvom Ducha Svätého, v zotrvávaní v hriechu je strašné nebezpečenstvo, ktoré sa síce dostatočne nechápe, jeho hrozba je však skutočná. Zotrvávanie aj v tom najmenšom hriechu znamená večnú stratu. Čo nepremôžeme my, to premôže nás a pripraví nám záhubu.

Adam a Eva si navrávali, že taká malichernosť, akou je jedenie zakázaného ovocia, nemôže mať predsa také strašné následky, o akých hovoril Boh. Táto maličkosť však bola prestúpením Božieho svätého, nezmeniteľného zákona a človeka odlúčila od Boha, otvorila dvere záplave nevýslovného utrpenia a smrti na svete. Veky a veky vystupovalo z našej zeme bolestné volanie a celé stvorenstvo dodnes vzdychá a zmieta sa v útrapách v dôsledku ľudskej neposlušnosti. Samo nebo pocítilo účinky ľudskej vzbury proti Bohu. Golgota je pamätníkom úžasnej obete potrebnej na zmierenie prestúpenia Božieho zákona. Nepokladajme teda hriech za niečo malicherné. Každá nedbalosť voči Kristovej milosti alebo jej zavrhovanie pôsobí spätne na nás. Tým sa totiž zatvrdzuje srdce, podlamuje vôľa, otupuje chápanie a my sa voči nežným prosbám Božieho Ducha stávame nielen menej otvorenými, ale aj menej vnímavými.

Mnohí utišujú znepokojené svedomie predstavou, že zlý smer môžu zmeniť, kedy sa im zachce, že si s pozvaním milosti môžu zahrávať, pretože ich bude stále znova oslovovať. Domnievajú sa, že aj pri vzdorovaní Duchu milosti a podporovaní satana môžu v okamihu krajného nebezpečenstva zmeniť smer. To však vôbec nie je ľahké. Celoživotná skúsenosť a výchova tak dôkladne sformovali charakter, že vtedy už len málokto túži získať Ježišov obraz.

Tolerovanie čo i len jedinej zlej povahovej črty či jedinej hriešnej túžby môže nakoniec zmariť všetku moc evanjelia. Každá zhovievavosť voči hriechu posilňuje v človekovi odpor voči Bohu. Kto tvrdošijnou neverou či tupou ľahostajnosťou pohŕda Božou pravdou, len zožína, čo sám zasial. V celom Písme nieto strašnejšieho varovania proti zahrávaniu so zlom, než sú slová múdreho muža, že hriešnik „sa zachytí v povrazoch svojich hriechov„. Príslovia 5,22.

Kristus je ochotný vyslobodiť nás z hriechu, ale neláme našu vôľu. Ak je však vôľa natoľko zotročená zlom, že už netúžime po vyslobedení a nechceme prijať Božiu milosť, čo viac môže Kristus urobiť? Záhubu sme si pripravili sami zavrhovaním jeho lásky. „Ajhľa, teraz je čas veľmi príhodný, ajhľa, teraz je deň spasenia.„ 2. Korinťanom 6,2. „Dnes, ak počujete jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia„. Židom 3,7.8.

Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce„ (1. Samuelova 16,7) – na ľudské srdce s jeho protikladnými pocitmi radosti a zármutku – na blúdiace, svojvoľné srdce, ktoré je prístreším toľkej nečistoty a klamu. On pozná jeho pohnútky, jeho skutočné úmysly a zámery. Poďme k nemu s takým poškrvneným vnútrom, aké máme. Otvorme ho vševidiacemu oku a volajme so žalmistom: „Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce, skús ma a poznaj moje myšlienky! Pozri, či som na ceste trápenia, a veď ma cestou večnosti.„ Žalm 139,23.24.

Mnohí prijímajú len akési rozumové náboženstvo, formu zbožnosti, ale srdcia nemajú očistené. Modlime sa: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného.„ Žalm 51,12. Buďme k sebe čestní. Buďme takí úprimní a vytrvalí, akoby šlo o náš smrteľný život. O tom sa musí rozhodnúť medzi Bohom a nami, rozhodnúť pre večnosť. Falošná nádej môže byť našou záhubou.

Modlitebne skúmajme Božie slovo. Toto Slovo nám v Božom zákone a v Kristovom živote predstavuje veľké zásady svätosti, bez ktorej „nikto neuzrie Pána„. Židom 12,14. Presviedča o hriechu, jasne zjavuje cestu spasenia. Dbajme naň ako na Boží hlas oslovujúci našu dušu.

Keď poznávame ohavnosť hriechu a vidíme sa takí, akí skutočne sme, nepoddávajme sa zúfalstvu. Veď Kristus prišiel spasiť hriešnikov. My nemáme zmierovať Boha so sebou, ale – obdivuhodná láska! – Boh v Kristovi „zmieruje svet so sebou„ (2. Korinťanom 5,19) a nežnou láskou sa zaujíma o svoje blúdiace deti. Pozemskí rodičia by nikdy nevedeli byť takí trpezliví k chybám a omylom svojich detí, aký trpezlivý je Boh k tým, ktorých chce spasiť. Nikto iný by nevedal tak prehovárať hriešnika. Ľudské pery nikdy nežnejšie neprosili marnotratníka než on. Všetky jeho zasľúbenia a varovné napomenutia sú len dotykmi nevýslovnej lásky.

Keď prichádza satan a chce nás presviedčať, že sme veľkí hriešnici, pozrime sa na svojho Vykupiteľa a hovorme o jeho zásluhách. Pohľad do jeho svetla nám pomôže. Uznajme svoje hriechy, ale nepriateľovi povedzme, že „Kristus Ježiš prišiel na svet, aby spasil hriešnikov„ a žejeho bezúhonná láska nás môže spasiť„. 1. Timoteovi 1,15. Ježiš položil Šimonovi otázku týkajúcu sa dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval svojmu pánovi malý obnos a druhý mal vrátiť veľkú sumu, ale pán odpustil obom. Kristus sa spýtal Šimona, ktorý dlžník bude viac milovať svojho pána. Šimon odpovedal: „Ten, ktorému viac odpustil.„ Lukáš 7,43. My sme boli veľkí hriešnici, ale Kristus zomrel, aby nám bolo odpustené. Zásluhy jeho obete stačia na naše zmierenie s Otcom. Tí, ktorým najviac odpustil, budú ho najviac milovať a budú najbližšie pri jeho tróne, aby ho oslavovali za jeho veľkú lásku a nekonečnú obeť. Len pri úplnom chápaní Božej lásky si najlepšie uvedomujeme hriešnosť hriechu. Keď vidíme tú dlhú reťaz v záujme našej záchrany, keď pochopíme niečo z Kristovej nekonečnej obete prinesenej kvôli nám, srdce nám prenikne neha a pokora.“