9. týždeň – 100 dní modlitieb

22. – 28. máj 2020

„Čas pre skúmanie srdca“

Mark Finley

„Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce, skúšaj ma a poznaj moje zmýšľanie! Hľaď, či som na ceste trápenia a veď ma cestou večnosti!“ – Žalm 139, 23-24

Pred mnohými rokmi, ešte na začiatku mojej služby, som bol požiadaný, aby som zorganizoval Týždeň duchovného dôrazu na jednej kresťanskej základnej škole. Počas tohto týždňa som si zreteľne všimol, že medzi dvoma učiteľmi prebiehal vážny konflikt. Ich vzájomný negatívny postoj pravidelne vrcholil na poradách zamestnancov. Ak jeden prišiel s nejakým nápadom, druhý ihneď ho ihneď negoval a namietal. Ak obaja boli na porade prítomní, vo vzduchu bolo cítiť napätie. Bolo očividné, že sa navzájom nemajú radi.

Na konci týždňa som kázal o Kristovej mocnej príhovornej modlitbe zaznamenanej u Jána v 17. kapitole. Ježiš sa pripravoval na odchod od svojich učeníkov. Čoskoro má byť zradený a ukrižovaný. Potom vstane z hrobu a bude vychvátený k Jeho Otcovi. Jeho úprimná modlitba verne zrkadlí to, čo bolo v Jeho srdci. Odhaľuje čím sa zaoberal vo svojej mysli tesne pred Jeho smrťou na kríži. Spasiteľ sa zaujímal o jednotu v cirkvi. Modlil sa: aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal (Ján 17,21)“. Ježiš priam dychtil po tom, aby nezhody, žiarlivosť, snaha o zvrchovanosť a konflikty medzi Jeho učeníkmi vymizli. Modlil sa, aby ich jednota, napriek všetkým ich rozdielom, zjavila svetu silu Jeho lásky.

Počas toho, ako som so študentami a učiteľmi zdieľal Ježišovu túžbu srdca, sa stalo niečo mimoriadne. Na posledný večer Týždňa duchovného dôrazu sme naplánovali obrad umývania nôh a Večere Pánovej. Duch Svätý prenikol srdcia ľudí. Boh ich silným spôsobom pohol. Tí dvaja učitelia, ktorí prežívali silný rozkol kľačali jeden druhému pri nohách. Boží Duch prelomil ich bariéry. Objali sa, navzájom si vyznali svoje negatívne postoje a spoločne sa modlili.

Učeníci okúsili to isté sladké pokánie a pokoru počas 10 dní v hornej miestnosti, ktoré predchádzali Turícam. Počas týchto 10 dní si učeníci navzájom vyznávali ich malicherné rozdielnosti. Kajali sa z ich závistlivosti a pýchy. A ich srdcia boli naplnené láskou pre Krista, ktorý za nich dal všetko čo mal. Ako si len túžobne priali aby mohli znovu prežiť obdobie posledného 3 a pol roka.

Zažil/-a si aj Ty niečo podobné? Prial/-a si si aby si mohol/-la ísť naspäť v čase a napraviť chyby Tvojej minulosti?

Keď vidíme Božiu milujúcu láskavosť a pozorujeme spravodlivosť Jeho charakteru, uvedomíme si naše slabosti, nedostatky a hriechy. V planúcom svetle Jeho bezpodmienečnej lásky a dokonalosti sú naše srdcia pokorené. Sme vedení k hlbokému doznaniu a pokániu. Voláme k Nemu o spasenie a spravodlivosť, ktoré môže poskytnúť len On. Keď sme premožení Jeho svätosťou, spoločne s prorokom Izaiášom voláme: „Beda mi, som stratený, lebo som muž s nečistými perami!“ (Izaiáš 6,5). Skúmanie samých seba nemusí byť vždy tá najpríjemnejšia skúsenosť, ale aj absolútne potrebná. Počas skúmania nášho vnútra sa pýtame Boha: „Je niečo v mojom živote, čo nie je v súlade s Tvojou vôľou?“ Modlíme sa: „Pane odhaľ mi postoje v hĺbke mojej duše, ktoré nenesú Ježišov charakter.

Boží cieľ v tomto procese je priviesť nás bližšie k Nemu. Nechce, aby sme poddávali našej vine alebo boli naplnení výčitkami svedomia za našu minulosť. Jeho cieľ je nás viesť „cestou večnosti“. Hoci objektívny pohľad na naše vlastné duchovné cesty je zdravý, je nezdravé uprene sa pozerať na chyby našej minulosti. Venovanie nadmernej pozornosti naším nedostatkom a chybám nás iba zmalomyseľňuje.

Vždy si pamätaj, že náš Pán je väčší ako naše chyby a mocnejší ako naše nedostatky. Nepochybne potrebujeme poznať náš reálny stav – avšak ešte dôležitejšie je poznanie Jeho milosti. Pochopenie našich slabostí nás pripravuje na prijatie Jeho sily. Pochopenie a priznanie našej hriešnosti nás pripravuje k prijatiu Jeho spravodlivosti. Uvedomenie a priznanie našej nevedomosti nás pripravuje na prijatie Jeho múdrosti. Cieľom usvedčenia Duchom Svätým je priviesť nás k Ježišovi. Keď si  v rámci procesu skúmania samých seba uvedomíme a pomenujeme naše hriechy a chyby, môžeme poďakovať Bohu, že nás Duch Svätý privádza k Ježišovi a ako výsledok, jedného k druhému. Usvedčujúca moc Božieho Ducha nás pripravuje na prijatie Ducha v Jeho plnej sile pri vyliatí pozdného dažďa. Predtým, než nás Boh vytvaruje, musí nás zlomiť. Predtým, ako nás naplní, musí nás vyliať. Predtým, než bude kraľovať v našich srdciach, naše ja musí byť zosadené.

Mark Finley je asistentom prezidenta Generálnej konferencie.

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE: Kde sa dnes nachádza Tvoje srdce? Už si okúsil sladký dar pokánia? Ak áno, je Tvoj život odlišný od toho, aký bol predtým? Zakúsil si Božiu milosť novým spôsobom? Naučil si sa rozširovať túto milosť aj ostatným?

VÝZVA AKTÍVNEHO SRDCA: Spýtaj sa Boha aby Ti zjavil tie veci v Tvojom živote, ktoré Ti berú čas, pozornosť alebo rozptyľujú Tvoju náklonnosť od Ježiša. Uvažuj nad veršami z Izaiáša 59, 1-2 a 1. Jánova 1,9. Modlite sa, aby ich odstránil, a aby ste boli viacej a hlbšie naplnení Duchom Svätým.

„Pokánie zahrnuje zármutok nad hriechom a odvrátenie sa od neho. Hriechu sa nezriekneme, kým si neuvedomíme jeho hriešnosť. Kým sa od neho neodvrátime celým srdcom, dotiaľ v našom živote nenastane nijaká skutočná zmena. Mnohí nechápu pravú podstatu pokánia. Sú zarmútení, že zhrešili, ba prejavujú aj určitú nápravu v obave, že budú trpieť za svoje neprávosti. Toto však nie je pokánie v biblickom zmysle….(Toto bol prípad Ezava, Baláma, Judáša Iškariotského a dokonca aj egyptského faraóna. Naproti tomu)…. Dávid poznal ohavnosť svojho prestúpenia, poznal nečistotu svojho vnútra a znenávidel svoj hriech. Prosil nielen o odpustenie, ale aj o čistotu srdca.“ – Cesta ku Kristovi, str. 16 – 17

Choď hlbšie – Návrhy pre dodatočné čítanie na tento týždeň:

  • Ellen Whiteová, Cesta ku Kristovi, 3. kapitola „Pokánie“
  • Mark Finley, 10 Days in the Upper Room

Ellen Whiteová, Cesta ku Kristovi, 3. kapitola „Pokánie“

Ako môže byť človek spravodlivý pred Bohom? Ako môže byť hriešnik ospravedlnený? Jedine prostredníctvom Krista môžeme prísť do súladu s Bohom a dosiahnuť svätosť. Ako však máme prísť ku Kristovi? Mnohí sa pýtajú práve tak, ako keď na Turíce zástup ľudí presvedčených o hriechu volal: „Čo máme robiť?„ Prvé slová Petrovej odpovede boli: „Kajajte sa.„ Skutky apoštolov 2,37.38. O niečo neskôr, pri inej príležitosti, povedal: „Kajajte a obráťte sa, aby vám boli zahladené hriechy.„ Skutky apoštolov 3,19.

Pokánie zahrnuje zármutok nad hriechom a odvrátenie sa od neho. Hriechu sa nezriekneme, kým si neuvedomíme jeho hriešnosť. Kým sa od neho neodvrátime celým srdcom, dotiaľ v našom živote nenastane nijaká skutočná zmena.

Mnohí nechápu pravú podstatu pokánia. Sú zarmútení, že zhrešili, ba prejavujú aj určitú nápravu v obave, že budú trpieť za svoje neprávosti. Toto však nie je pokánie v biblickom zmysle. Zarmucuje ich skôr následné utrpenie než vlastný hriech. Cítil to aj Ezav, keď videl, že navždy stratil prvorodenstvo. Balám uznal svoju vinu, keď sa v obave o život zdesil anjela, ktorý sa mu s vytaseným mečom postavil do cesty, no nebolo to pravé pokánie nad hriechom, nijaká zmena zmýšľania, nijaký odpor k zlému. Keď Judáš Iškariotský zradil svojho Pána, zvolal: „Zhrešil som, zradiac krv nevinnú.„ Matúš 27,4.

Toto vyznanie sa ozvalo z jeho hriešneho vnútra v desivom vedomí odsúdenia a v hrozivom očakávaní súdu. Neodvratné následky činu ho napĺňali hrôzou, ale v jeho duši nebol nijaký hlboký, srdcervúci žiaľ nad tým, že zradil nevinného Božieho Syna a zaprel Svätého Izraelovho. Keď faraóna stíhali Božie súdy, uznal svoj hriech, aby unikol ďalšiemu trestu, no po zastavení rán ďalej vzdoroval nebu. Títo všetci oplakávali následky, no nežialili nad hriechom samým.

Keď sa však srdce poddáva vplyvu Božieho Ducha, svedomie sa prebúdza a hriešnik začína chápať niečo z hĺbky a posvätnosti svätého Božieho zákona, ktorý je základom Božej vlády v nebi i na zemi. „Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet„ (Ján 1,9), osvetľuje tajné záhyby srdca a zjavuje skryté skutky temnosti. Mysle i srdca sa potom zmocňuje presvedčenie o hriechu. Hriešnik si začína uvedomovať Božiu spravodlivosť a desí ho predstava, že by sa mal vo vlastnej vine a nečistote objaviť pred Skúmateľom sŕdc. Poznáva Božiu lásku, krásu svätosti, radosť nevinnosti, túži po očistení a po obnove spoločenstva nebom.

Dávidova modlitba po páde do hriechu vystihuje povahu pravého zármutku nad hriešnym činom. Jeho pokánie bolo úprimné a hlboké. Nijako sa nesnažil zľahčovať vlastnú vinu, ani svojou modlitbou nechcel uniknúť neodvratnému súdu. Dávid poznal ohavnosť svojho prestúpenia, poznal nečistotu svojho vnútra a znenávidel svoj hriech. Prosil nielen o odpustenie, ale aj o čistotu srdca. Túžil, aby sa mohol tešiť zo svätosti, dychtil po obnove súladu a spojenia s Bohom. Z hĺbky duše volal:

„Blahoslavený, komu je odpustený priestupok,
a hriech prikrytý!
Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta vinu
a v jeho duchu nieto ľsti!„ Žalm 32,1.2.
„Zmiluj sa nado mnou, Bože, podľa svojej milosti!
Pre svoje veľké milosrdenstvo zhlaď moje priestupky…
Lebo som si vedomý svojich priestupkov
a hriech môj predo mnou je stále…
Izopom zbav ma hriechu, a ja budem čistý,
umy ma, belší budem ako sneh!…
Srdce čisté stvor mi, ó, Bože, a obnov vo mne ducha pevného!
Od svojej tváre nezavrhni ma
a svojho svätého Ducha mi neodnímaj.
Navráť mi radosť z Tvojej pomoci
a duchom poslušnosti podopri ma!…
Vytrhni ma, ó, Bože, z krvnej viny,
Ty, Bože mojej spásy!
Nech zaplesá môj jazyk
pre Tvoju spravodlivosť.„ Žalm 51,3-16.

Takto sa kajať nie sme schopní, umožňuje to len Kristus, ktorý vstúpil na výsosť a dal ľuďom dary.

Práve tu sa môžu mnohí mýliť, a tým sa pripraviť o pomoc, ktorú im chce Kristus ponúknuť. Myslia si, že ku Kristovi nemôžu prísť skôr, kým sa nekajali, a že pokánie je prípravou na odpustenie ich hriechov. Je to pravda, že pokánie predchádza odpustenie hriechov, veď potrebu Spasiteľa si uvedomí len skrúšené a zdrvené srdce. Musí však hriešnik vyčkávať na pokánie, aby mohol prísť k Ježišovi? Má azda byť pokánie nejakou prekážkou medzi hriešnikom a Spasiteľom? Písmo neučí, že hriešnik sa musí najprv kajať, aby mohol prijať Kristovo pozvanie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!„ Matúš 11,28. K pravému pokániu vedie len moc vychádzajúca z Krista. Výstižne to Izraelcom povedal Peter: „Toho Boh povýšil svojou pravicou za Vodcu a Spasiteľa, aby dal Izraelovi pokánie a odpustenie hriechov.„ Skutky apoštolov 5,31. Ako nám bez Krista nemôžu byť odpustené hriechy, práve tak sa bez Kristovho Ducha, prebúdzajúceho svedomie, nemôžeme ani kajať.

Kristus je zdrojom každej pravej pohnútky. Len on môže podnietiť v srdci nepriateľstvo voči hriechu. Každá túžba po pravde a čistote, každé uvedomenie si vlastnej hriešnosti je dôkazom pôsobenia jeho Ducha v našom srdci.

Ježiš povedal: „Ja, keď budem povýšený zo zeme, pritiahnem všetkých k sebe.„Ján 12,32. Kristus sa musí hriešnikovi zjaviť ako Spasiteľ zomierajúci za hriechy sveta, lebo len pri pohľade na Božieho Baránka na golgotskom kríži sa nám začína v mysli vyjavovať tajomstvo vykúpenia a Božia dobrota nás vedie ku pokániu. Kristus svojou smrťou za hriešnikov prejavil nepochopiteľnú lásku a pohľad hriešnika na túto lásku mu obmäkčuje srdce, dojíma myseľ a v duši prebúdza pokoru.

Ľudia sa niekedy hanbia za svoje hriešne cesty a zriekajú sa niektorých zlých zvykov skôr, než si uvedomia Kristovu príťažlivú moc. Každá ich snaha o nápravu podnietená úprimnou túžbou po správnom konaní je však prejavom Kristovej príťažlivej moci v nich. V ich dušiach pôsobí im neznámy vplyv, prebúdza sa svedomie a mení sa aj vonkajší život. Keď Kristus usmerní ich pohľady na svoj kríž, aby videli Toho, ktorého prebodli ich hriechy, svedomie si začína uvedomovať Božie prikázania. Zjavne poznávajú svoju bezbožnosť, hlboko v dušiach zakorenený hriech. Čiastočne začínajú chápať Kristovu spravodlivosť a volajú: „Čo je hriech, že záchrana jeho koristi vyžadovala takú obeť? Bola potrebná všetka tá láska, všetko to utrpenie, všetko to poníženie, aby sme nezahynuli, ale mali večný život?

Hriešnik môže odolávať tejto láske, môže vzdorovať Kristovej príťažlivej moci, ale ak sa nebude vzpierať, bude pritiahnutý k Ježišovi. Poznanie plánu spasenia ho privedie pod kríž, kde kajúcne vyzná svoje hriechy, ktoré drahému Božiemu Synovi spôsobili nesmierne muky.

Tá istá božská myseľ, ktorá pôsobí v prírode, oslovuje aj ľudské srdcia a prebúdza v nich nevýslovnú túžbu po niečom, čo nemajú a čo nemôžu uspokojiť veci tohto sveta. Boží Duch ich nabáda, aby hľadali to jediné, čo im môže dať pokoj a odpočinok – Kristovu milosť, radosť zo svätosti. Náš Spasiteľ sa viditeľne i neviditeľne stále snaží odvrátiť pozornosť ľudí od pominuteľných hriešnych radostí a usmerniť ju k večným požehnaniam, ktoré môžu dosiahnuť v ňom. Všetkých, čo sa márne snažia uhasiť smäd z deravých cisterien tohto sveta, oslovuje Božie posolstvo: „Kto žízni, nech príde! Kto chce, nech si naberie zdarma vody života.„ Zjavenie Jána 22,17.

Vy, ktorí v srdciach túžite po niečom lepšom, než čo môže dať tento svet, pokladajte túto túžbu za hlas Božej výzvy k vám. Proste Boha, aby vám dal pokánie a zjavil vám Krista v jeho nehynúcej láske a žiarivej čistote. Spasiteľov život bol dokonalým príkladom zásad Božieho zákona – lásky k Bohu a k človekovi. Jeho život bol plný dobrotivosti a nesebeckej lásky. Len keď nás pri pohľade na Spasiteľa osvieti jeho svetlo, poznávame hriešnosť vlastného srdca. Možno sme sa ako Nikodém aj my utešovali, že žijeme správne, že náš mravný charakter je bez úhony v domnienke, že sa pred Bohom nemusíme koriť ako nejakí zjavní hriešnici. Keď nás však osvieti Kristovo svetlo, poznáme, akí sme nečistí. Uvedomíme si svoje sebecké pohnútky a nepriateľstvo voči Bohu, ktorým sme poškvrnili každý svoj skutok. Potom poznáme, že naša spravodlivosť je naozaj ako ohyzdné rúcho, že len Kristova krv nás môže očistiť od poškvŕn hriechu a v srdci obnoviť Kristovu podobu.

Jediný lúč Božej slávy, jediný záblesk Kristovej čistoty, ktorý preniká vnútro, bolestivo vyjavuje každú škrvnu a obnažuje porušenosť a znetvorenosť ľudského charakteru. Vynáša na svetlo neposvätené túžby, nevernosti srdca a nečistotu jazyka. Hriešnik poznáva svoje vierolomné skutky proti Božiemu zákonu, jeho duch je zasiahnutý a stiesnený prenikavým vplyvom Božieho Ducha. Pri pohľade na Kristov čistý a nepoškvrnený charakter nenávidí sám seba.

Keď prorok Daniel hľadel na slávu nebeského posla, ktorý prišiel k nemu, premohlo ho vedomie vlastnej slabosti a nedokonalosti. O vplyve tohto obdivuhodného videnia napísal: „Neostalo vo mne sily, skvelý výzor mojej tváre sa strašidelne zmenil a sila ma opustila.„ Daniel 10,8. Takto zasiahnutý človek znenávidí svoje sebectvo, sprotiví sa mu jeho sebaláska a prostredníctvom Kristovej spravodlivosťi sa bude usilovať o čistotu svojho srdca, ktorá je v súlade s Božím zákonom a Kristovým charakterom.

Pavel hovorí, že „čo do spravodlivosti podľa zákona„ – ak išlo o vonkajšie skutky – bol „bez úhony„ (Filipským 3,6), no keď si uvedomil duchovnosť zákona, spoznal sa ako hriešnik. Podľa ľudského úsudku nehrešil proti litere zákona, ale keď nahliadol do hĺbok jeho svätých prikázaní a uvidel sa tak, ako ho videl Boh, v pokore sa sklonil a takto vyznal svoju vinu: „Ja som však žil kedysi bez zákona, ale keď prišlo prikázanie, hriech ožil, a ja som umrel.„ Rimanom 7,9.10. Keď poznal duchovnú povahu zákona, hriech sa mu vyjavil v pravej ohyzdnosti a domýšľavosť ho opustila.

Pán Boh síce rozlišuje závažnosť hriechu a pozná rôzne stupne viny, ako je to aj u ľudí, no žiadny hriech nepokladá za malicherný, nech by sa už ľuďom zdal akokoľvek malý. Úsudok človeka je neúplný a nedokonalý, ale Boh všetko hodnotí podľa toho, aké to skutočne je. Ľudia pohŕdajú opilcom a vravia mu, že jeho hriechy ho vylúčia z neba, no pričasto však pýchu, sebectvo a lakomstvo nechávajú bez povšimnutia. Tieto hriechy sa však Bohu protivia, pretože sú opakom štedrosti jeho charakteru a nesebeckej lásky, ktorá je priam ovzduším nepadlého vesmíru. Ten, kto podľahol niektorému z ťažkých hriechov, môže mať pocit hanby, úbohosti a potreby Kristovej milosti. Pýcha si však neuvedomuje nijakú potrebu, čím zatvára srdce Kristovi a jeho požehnaniam, ktoré ľuďom priniesol.

Úbohý publikán, ktorý prosil: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu„ (Lukáš 18,13), pokladal sa za veľmi hriešneho človeka a takisto hľadeli na neho aj iní ľudia. On si však uvedomoval svoju úbohosť a s bremenom viny a hanby prišiel Boha prosiť o milosrdenstvo. Otvoril srdce, aby Boží Duch mohol konať dielo milosti a vyslobodiť ho z moci hriechu. Pyšná a neúprimná modlitba farizeja svedčila o tom, že jeho srdce je zatvorené vplyvu Ducha Svätého. Keďže bol ďaleko od Boha, nijako si neuvedomoval vlastnú nečistotu vo svetle dokonalosti božskej svätosti. Necítil nijaký nedostatok, a teda ani nič nedostal.

Ak poznávame svoju hriešnosť, nečakáme, že sa sami zmeníme. Mnohí si myslia, že nie sú dosť dobrí, aby mohli prísť ku Kristovi. Domnievame sa snáď, že sa polepšíme vlastným úsilím? „Či môže černoch zmeniť svoju kožu a leopard svoje škvrny? Či by ste aj vy mohli dobre robiť, keď ste sa naučili zle robiť?„ Jeremiáš 13,23. Pomôcť nám môže len Boh. Nesmieme vyčkávať na mocnejšie presvedčenie, na lepšiu príležitosť či svätejšiu povahu. Z vlastných síl nemôžeme nič. Ku Kristovi musíme prísť takí, akí sme.

Nech sa však nikto neklame predstavou, že Boh vo svojej veľkej láske a milosrdenstve nakoniec zachráni aj tých, čo zavrhujú jeho milosť. Ohavnosť hriešnosti možno poznať len vo svetle kríža. Tí, ktorí tvrdia, že Boh je príliš dobrý, než aby hriešnika zavrhol, musia sa podívať na Golgotu. Tá je dôkazom, že človek nemohol byť nijako inak spasený. Bez tejto obete by totiž ľudstvo nemohlo uniknúť poškvrňujúcej moci hriechu a nadviazať nové spojenie so svätými bytosťami – ľudia by sa teda nemohli znovu stať účastníkmi duchovného života. Kristus to umožnil tým, že vzal na seba viny neposlušných a trpel namiesto hriešnikov. Láska, utrpenie a smrť Božieho Syna svedčia nielen o strašnej ohavnosti hriechu, ale aj o tom, že bez odovzdania sa Kristovi nieto úniku z moci zla a nádeje na vyšší život.

Nekajúci sa občas vyhovárajú na povrchných kresťanov: „Som taký dobrý ako oni. Nesprávajú sa sebazapieravejšie, rozvážnejšie ani obozretnejšie než ja. Zabavia sa a povolia si práve tak ako ja.„ Chybami iných teda ospravedlňujú vlastné poklesky. Hriechy a nedostatky iných však nikoho neospravedlnia, pretože Pán nám nedal za príklad nedokonalého človeka. Vzorom nám je len bezhriešny Boží Syn. Tí však, čo poukazujú na nesprávne počínanie povrchných kresťanov, mali by sami ukázať lepší život a šľachetnejší príklad. Neuvedomujú si snáď, že ich vlastné hriechy sú o to závažnejšie, o čo vznešenejšie sú ich predstavy o tom, aký má kresťan vlastne byť? Oni teda vedia, čo je správne, a predsa to nerobia.

Varujme sa otáľania. Neváhajme zrieknuť sa svojich hriechov a v Kristovi nájsť očistu srdca. Práve tu sa tisíce dopustili večne nenapraviteľnej chyby. Nechcem tu zoširoka upozorňovať na krátkosť a neistotu života, ale v otáľavom postoji voči Božiemu hlasu prostredníctvom Ducha Svätého, v zotrvávaní v hriechu je strašné nebezpečenstvo, ktoré sa síce dostatočne nechápe, jeho hrozba je však skutočná. Zotrvávanie aj v tom najmenšom hriechu znamená večnú stratu. Čo nepremôžeme my, to premôže nás a pripraví nám záhubu.

Adam a Eva si navrávali, že taká malichernosť, akou je jedenie zakázaného ovocia, nemôže mať predsa také strašné následky, o akých hovoril Boh. Táto maličkosť však bola prestúpením Božieho svätého, nezmeniteľného zákona a človeka odlúčila od Boha, otvorila dvere záplave nevýslovného utrpenia a smrti na svete. Veky a veky vystupovalo z našej zeme bolestné volanie a celé stvorenstvo dodnes vzdychá a zmieta sa v útrapách v dôsledku ľudskej neposlušnosti. Samo nebo pocítilo účinky ľudskej vzbury proti Bohu. Golgota je pamätníkom úžasnej obete potrebnej na zmierenie prestúpenia Božieho zákona. Nepokladajme teda hriech za niečo malicherné. Každá nedbalosť voči Kristovej milosti alebo jej zavrhovanie pôsobí spätne na nás. Tým sa totiž zatvrdzuje srdce, podlamuje vôľa, otupuje chápanie a my sa voči nežným prosbám Božieho Ducha stávame nielen menej otvorenými, ale aj menej vnímavými.

Mnohí utišujú znepokojené svedomie predstavou, že zlý smer môžu zmeniť, kedy sa im zachce, že si s pozvaním milosti môžu zahrávať, pretože ich bude stále znova oslovovať. Domnievajú sa, že aj pri vzdorovaní Duchu milosti a podporovaní satana môžu v okamihu krajného nebezpečenstva zmeniť smer. To však vôbec nie je ľahké. Celoživotná skúsenosť a výchova tak dôkladne sformovali charakter, že vtedy už len málokto túži získať Ježišov obraz.

Tolerovanie čo i len jedinej zlej povahovej črty či jedinej hriešnej túžby môže nakoniec zmariť všetku moc evanjelia. Každá zhovievavosť voči hriechu posilňuje v človekovi odpor voči Bohu. Kto tvrdošijnou neverou či tupou ľahostajnosťou pohŕda Božou pravdou, len zožína, čo sám zasial. V celom Písme nieto strašnejšieho varovania proti zahrávaniu so zlom, než sú slová múdreho muža, že hriešnik „sa zachytí v povrazoch svojich hriechov„. Príslovia 5,22.

Kristus je ochotný vyslobodiť nás z hriechu, ale neláme našu vôľu. Ak je však vôľa natoľko zotročená zlom, že už netúžime po vyslobedení a nechceme prijať Božiu milosť, čo viac môže Kristus urobiť? Záhubu sme si pripravili sami zavrhovaním jeho lásky. „Ajhľa, teraz je čas veľmi príhodný, ajhľa, teraz je deň spasenia.„ 2. Korinťanom 6,2. „Dnes, ak počujete jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia„. Židom 3,7.8.

Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce„ (1. Samuelova 16,7) – na ľudské srdce s jeho protikladnými pocitmi radosti a zármutku – na blúdiace, svojvoľné srdce, ktoré je prístreším toľkej nečistoty a klamu. On pozná jeho pohnútky, jeho skutočné úmysly a zámery. Poďme k nemu s takým poškrvneným vnútrom, aké máme. Otvorme ho vševidiacemu oku a volajme so žalmistom: „Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce, skús ma a poznaj moje myšlienky! Pozri, či som na ceste trápenia, a veď ma cestou večnosti.„ Žalm 139,23.24.

Mnohí prijímajú len akési rozumové náboženstvo, formu zbožnosti, ale srdcia nemajú očistené. Modlime sa: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného.„ Žalm 51,12. Buďme k sebe čestní. Buďme takí úprimní a vytrvalí, akoby šlo o náš smrteľný život. O tom sa musí rozhodnúť medzi Bohom a nami, rozhodnúť pre večnosť. Falošná nádej môže byť našou záhubou.

Modlitebne skúmajme Božie slovo. Toto Slovo nám v Božom zákone a v Kristovom živote predstavuje veľké zásady svätosti, bez ktorej „nikto neuzrie Pána„. Židom 12,14. Presviedča o hriechu, jasne zjavuje cestu spasenia. Dbajme naň ako na Boží hlas oslovujúci našu dušu.

Keď poznávame ohavnosť hriechu a vidíme sa takí, akí skutočne sme, nepoddávajme sa zúfalstvu. Veď Kristus prišiel spasiť hriešnikov. My nemáme zmierovať Boha so sebou, ale – obdivuhodná láska! – Boh v Kristovi „zmieruje svet so sebou„ (2. Korinťanom 5,19) a nežnou láskou sa zaujíma o svoje blúdiace deti. Pozemskí rodičia by nikdy nevedeli byť takí trpezliví k chybám a omylom svojich detí, aký trpezlivý je Boh k tým, ktorých chce spasiť. Nikto iný by nevedal tak prehovárať hriešnika. Ľudské pery nikdy nežnejšie neprosili marnotratníka než on. Všetky jeho zasľúbenia a varovné napomenutia sú len dotykmi nevýslovnej lásky.

Keď prichádza satan a chce nás presviedčať, že sme veľkí hriešnici, pozrime sa na svojho Vykupiteľa a hovorme o jeho zásluhách. Pohľad do jeho svetla nám pomôže. Uznajme svoje hriechy, ale nepriateľovi povedzme, že „Kristus Ježiš prišiel na svet, aby spasil hriešnikov„ a žejeho bezúhonná láska nás môže spasiť„. 1. Timoteovi 1,15. Ježiš položil Šimonovi otázku týkajúcu sa dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval svojmu pánovi malý obnos a druhý mal vrátiť veľkú sumu, ale pán odpustil obom. Kristus sa spýtal Šimona, ktorý dlžník bude viac milovať svojho pána. Šimon odpovedal: „Ten, ktorému viac odpustil.„ Lukáš 7,43. My sme boli veľkí hriešnici, ale Kristus zomrel, aby nám bolo odpustené. Zásluhy jeho obete stačia na naše zmierenie s Otcom. Tí, ktorým najviac odpustil, budú ho najviac milovať a budú najbližšie pri jeho tróne, aby ho oslavovali za jeho veľkú lásku a nekonečnú obeť. Len pri úplnom chápaní Božej lásky si najlepšie uvedomujeme hriešnosť hriechu. Keď vidíme tú dlhú reťaz v záujme našej záchrany, keď pochopíme niečo z Kristovej nekonečnej obete prinesenej kvôli nám, srdce nám prenikne neha a pokora.